„Bongiorno! Bonjour madame! Pekný deň vám prajem, nech sa vám darí!“ Pozdravy predajcu Nota Bene Vladimíra Weinlicha môžete počuť už z diaľky. Denne okolo neho prejdú stovky ľudí a on všetkých zdvorilo pozdraví. Robotníkov z okolitých stavieb, študentov, ktorí sa ponáhľajú na autobus, zmätených turistov aj vyobliekaných pracovníkov okolitých biznis centier. Niektorí sa usmejú, niektorí odzdravia. Viacerí ho poznajú po mene a zastavia sa na kus reči alebo si kúpia nové vydanie Nota Bene. Napriek rôznym životným útrapám rozpráva 61-ročný invalidný dôchodca o svojej minulosti úplne otvorene.
Čomu ste sa venovali v minulosti? Časopis Nota Bene predávate len niekoľko rokov.
Do 50-ky som normálne pracoval. Som vyštudovaný vodič a automechanik, jazdil som na nákladných autách aj s ťažkými prívesmi. Ale robil som v živote všeličo, aj barmana alebo čašníka. V roku 1986 som chcel emigrovať, ale niekto ma udal a pol dňa pred odchodom mi ŠTB zobrala pas. Nakoniec som cez falošný juhoslovanský pas emigroval cez Poľsko do Švédska a po ôsmich mesiacoch som prešiel do Nemecka, kde som potom žil.
Kedy ste sa potom vrátili späť na Slovensko?
Začiatkom 90. rokov. Prišiel som späť postarať sa o chorú mamu, ktorá tu ostala sama.
Spomenuli ste, že do 50-ky ste normálne pracovali. Čo sa vtedy zmenilo?
Pred Vianocami ma so zbraňou prepadli v mojom rodinnom dome v Leviciach. Hneď mi zobrali telefón a vyhrážali sa mi smrťou, ak im nedám peniaze. Začali ma biť a doteraz mám posunutý piaty a šiesty stavec, kvôli čomu som už 11 rokov na invalidnom dôchodku a nemôžem normálne pracovať.
Dali ste im peniaze a nechali vás žiť?
Dal som im nejaké peniaze, ale našťastie boli ešte prekutrať moju špajzu. Mal som tam nejaké víno a oni sa tak opili, že nad ránom zaspali. Keď som počul, že začali chrápať, vybehol som do obchodu a zavolal políciu. Keď som sa vrátil domov, už tam boli policajti a rovno im dali putá.
Poznali ste tých ľudí?
Jedného z nich som poznal z videnia. Bol to exmanžel ženy, s ktorou som žil. Aj kvôli nej som prišiel o všetko, najmä o zdravie. Mal som kvôli nej aj nejaké exekúcie. Nakoniec ich navyše všetkých pustili…
To bol dôvod, prečo ste z Levíc prišli do Bratislavy?
V noci doma popraskali radiátory a ja som už nemal peniaze na opravu. Mal som exekúcie, tak som prišiel do Bratislavy a prechádzal som sa po meste. Vyhýbal som sa všetkým opilcom a bezdomovcom a chodil som si prať ponožky na toalety. Keď to ale zistili SBS-kári, vyhadzovali ma odtiaľ. V zime som si potom zvykol sadnúť k potoku pri zoologickej záhrade, kde som si umýval nohy a pral ponožky. Vždy som si ich niekde schoval, aby boli čisté.
Ako sa vám podarilo získať naspäť strechu nad hlavou?
Keď zomrel otec, zdedil som nejaké peniaze. O väčšinu z nich ma však pripravil nevlastný brat s macochou. Keď mi skončili exekúcie, dostal som možnosť ísť na ubytovňu.
Tam ste dostali k predaju Nota Bene?
Bývali sme traja na izbe a jeden z nich predával Nota Bene, tak som sa začal vypytovať. Prihlásil som sa do občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré Nota Bene vydáva a spravil som si krátky kurz. Pár mesiacov na to som pri pošte na Nivách odpadol. Slabo som spával, častokrát som si dopral oblečenie o pol tretej ráno a nešiel som už spať, aby som mohol byť o pol šiestej na stanici. Tak som si dal dve-tri kávy, z čoho som mal najskôr arytmie, a keď som odpadol zistili, že som prekonal mozgovú porážku.
Takže od začiatku predávate na Nivách?
Pred šiestimi rokmi som začínal pod Mostom SNP. Ľudia mi posielali do občianskeho združenia pochvaly, že som dobrý predajca, navodzujem dobrú atmosféru a som úctivý k ženám. Keď sa uvoľnilo miesto predajcu na autobusovej stanici, dostal som vďaka dobrým referenciám túto lokalitu práve ja.
Na Nivách je výhodnejšie miesto na predaj?
Áno, ale teraz v lete sú ľudia na dovolenkách a vysokoškoláci na prázdninách, tak za mnou nechodia až tak často. Včera som predal šesť časopisov, v nedeľu štyri. Niekedy predám aj 15 – 16, občas dokonca aj 20 kusov za deň.
Zdá sa, že si vás ľudia z Nív obľúbili. Keď ich pozdravíte, všetci sa usmievajú a odzravia vás naspať.
Je dobré, že to tu postavili, inak by som nepredal toľko časopisov. Chodia za mnou ľudia z okolitých firiem, tí ma zachránili. Aj tu inak dostávam najviac pochvál a bol som viackrát aj v novinách. Vraj sem prinášam dobrú náladu a spríjemňujem ľuďom ťažké dni.
Asi preto vás viacerí poznajú a zdravia aj po mene. Zdá sa, že napriek všetkým životným útrapám ste stále pozitívny a táto robota vás baví.
Ja som celý život optimista. Keďže som invalid, robím aspoň takúto robotu, aby som prežil.
Foto: Dominika Behúlová