Neočakávané situácie sú výzvou pre psychiku, ale aj vzťahy. V čom môže byť aktuálny stav karantény pozitívny, prečo začať makať na tehličkách na bruchu a ako vám pomôže zachovanie režimu či nových rituálov, vám vysvetlí psychologička B. Kuchárová.
Jednou z vecí, ktorá na našu psychiku výrazne vplýva, je množstvo negativity, ktorá sa na nás valí. Kým za normálnych okolností si väčšina z nás stihne pozrieť maximálne večerné správy alebo prečítať 1-2 články na webe niektorého z denníkov, v karanténe je situácia iná. Niektorí ľudia môžu mať dokonca pocit, že sa na nich valí apokalypsa – prehlbuje sa pocit strachu, úzkosti, paralýzy či beznádeje, a to len preto, že sledujú šírenie nákazy v priamom prenose 10 hodín denne. Riešenie je pritom pomerne jednoduché.
„V tejto situácii odporúčam púšťať si do života menej negativizmu. Mám na mysli trošku rozumnejší kontakt s internetovým prostredím a sociálnymi sieťami – teraz odtiaľ nebude vypadávať nič pozitívne. Všetky základné informácie, ktoré potrebujeme, máme. Už je to len na našej zodpovednosti a dodržiavaní odporúčaní odborníkov. Nepotrebujeme poznať presný počet obetí ani robiť zo seba laických epidemiológov,“ hovorí psychologička Barbora Kuchárová.
Pracovať doma, ale aj tráviť veľa času s rodinou a blízkymi, s ktorými bežne nie ste, môže byť poriadne náročné. Základným odrazovým mostíkom je udržanie režimu dňa pre celú domácnosť, či už žijete sami, alebo ste viacčlenná rodina.
„Keď fungujeme v režime, vypínajú sa naše zneistenia. Vysvetlím to na príklade. Ráno vstávame, raňajkujeme, odchádzame do práce a popri ceste do práce si plánujeme deň. Tohto by sme sa nemali vzdávať ani doma. Deti idú ráno do školy – doobeda robia niečo edukatívne, a pokiaľ nie sú úplne maličké, kopu toho zvládnu samostatne. Človek by mal vedieť byť sám, vydržať a nebrať karanténu ako prázdniny. Deti tak už dnes môžeme pripraviť na podobnú situáciu v budúcnosti,“ vysvetľuje Kuchárová.
„Potom potrebujú prestávky a čas na neformálnu komunikáciu – rovnako ako v škole či v práci, keď chodíme na kávičku za kolegami. Poobede je čas na voľnočasové aktivity od pohybu až po hry,“ dodáva psychologička.
Týmto spôsobom sa vám to celé nezrúti na hlavu, dokonca to môže mať kopu benefitov pre vzájomné vzťahy.
Vo vynútenej karanténe majú rodičia (ale aj partneri) tendenciu nahrádzať deťom a partnerom čas, ktorý doteraz nemali. To môže pomôcť zblíženiu, no zároveň to predstavuje riziko, že zabudnete na vlastné potreby, ciele a túžby.
Dôraz na to kladie aj Barbora Kuchárová. „V medziľudských vzťahoch vystupujú vždy 3 inštitúty – trojuholník ja, ty, my. To ,ja’ by tým ,my’ nemalo nikdy trpieť a malo by byť veľmi slobodné. Udržiavanie rovnováhy medzi spoločným a vlastným je ukážkou kvality vzťahu – ako rodičovského, tak partnerského.”
Čo to znamená v praxi? Vytvoriť si hranice a dopriať sebe aj ostatným členom domácnosti priestor. „Deťom a partnerom treba vysvetliť, že určité percento času venujeme im, a zároveň, že taký istý čas potrebujeme aj pre seba a pre svoju prácu.“
V uzavretom priestore je tiež dôležité dbať na priamu komunikáciu a nečakať na emočný výbuch. „Zrazu môžem mať pocit, že potrebujem byť polhodinu sama, a nemusí to mať žiaden logický dôvod. Ide len o akútnu potrebu, ktorá je taká veľká, že ak by nebola naplnená, tak kričím na ľudí, ktorých ľúbim. Dôležité je tieto veci hovoriť otvorene a nedržať ich v sebe, predídete kope konfliktov a nedorozumení,“ dodáva psychologička.
Rodičia a starí rodičia sú skupina, ktorá sociálne odlúčenie vníma obzvlášť citlivo. Aj bežné aktivity ako návšteva kostola, lekára alebo potravín ich obrali o sociálne interakcie. Súčasná situácia nám dáva možnosť konečne si na týchto ľudí nájsť čas. Od starých rodičov až po vzdialenú rodinu. Internet a nekonečné hovory sú zázrak, ktorý by ste mali naplno využiť práve teraz, a fyzickú interakciu ponechať na určité obdobie bokom, pretože to ohrozuje nielen vás, ale aj vašich blízkych či menej blízkych .
„Spomalenie nám dáva dar – byť bližšie k našim blízkym a dozvedieť sa o nich viac. Teraz nejde o to, aby ste v aute obvolali 3 ľudí a z každého boli podráždení, lebo chcete stihnúť volať tomu ďalšiemu, či má rúška a nemá horúčku,“ vysvetľuje Kuchárová.
Ideálnym riešením je rituál, keď si vyhradíte konkrétny čas a jeho množstvo na telefonát alebo hovor cez nejakú online aplikáciu, ideálne aj s videom. „Treba povedať niečo v zmysle: ,Babi, kávička o piatej pri telefóne!’ A trvať na tom, že bude mať tú uvarenú kávu a dáte si spolu polhodinový rozhovor, napríklad o tom, ako sa varí vaša obľúbená omáčka. Držte sa pozitívnych tém a ukážte blízkym, že vám stoja za váš čas.“
V bežnej prevádzke sa zvyknú hýbať aj ľudia, ktorí necvičia – chodíte predsa do práce, po firme, na obed alebo len na prechádzky po meste. V čase karantény to môže byť komplikovanejšie, väčšina z nás zrazu sedí doma a prejde sa maximálne do kuchyne po ďalšie jedlo.
A práve to je chyba. Pohyb totiž priamo vplýva na našu psychiku. „Ak chcete naplno využiť svoje hormóny, obzvlášť hormóny šťastia, hýbte sa. Homo sapiens je vymyslený tak, aby sa hýbal, a my sme zlí manažéri vlastného času, ak na to zabúdame,“ vysvetľuje psychologička.
Karanténa tak môže byť skvelým odrazovým mostíkom k cieľom, ktoré sa vám pri každodennom zhone nepodarilo dosiahnuť. „Veľa trénerov začalo poskytovať hodiny online. Keď sa niekto rozhodne, že napríklad si bude rysovať brucho práve v čase korony, tak to je skvelé rozhodnutie, ktoré sa dá zvládnuť a pozitívne vás motivuje,“ dodáva na záver.
Nesmieme si vpustiť do hlavy, že vynútená karanténa znamená koniec sveta. Ľudstvo zvládlo mnoho náročných situácií. Predsa len stále máme určitú mieru komfortu. Treba myslieť pozitívne, máme šancu napraviť niektoré vzťahy, rozpoznať chyby, ktoré sme si doteraz neuvedomili, alebo sa dostať k činnostiam, na ktoré za normálnych okolností nie je čas. Využime to a nebojme sa.
Ako hovorí Barbora Kuchárová: „Sme povojnové generácie, ktoré zažili príliš veľa komfortu. Pritom sme potomkami ľudí, ktorí prežili mor, španielsku chrípku, svetové vojny alebo Černobyľ. A sme stále tu. Treba si uvedomiť, že aktuálne sú tie obmedzenia naozaj minimálne a nemusíme byť pre ne hysterickí.“